11/04/2024
Toto som napísal utulku po roku, čo sme si zobrali Hektora domov🥲🥲🥲❤️
Takýto prekrásny pozdrav sme dnes dostali 😊 Určite stojí za prečítanie ❤
"06.06.2018 – 1.NARODENINY
Náš malý dnes u nás oslavuje prvý rok! Presne pred rokom sa naša rodina rozšírila o jedného člena. O tom ako sa to celé pritrafilo sem napíšem (ne)krátky príbeh s morálnym poučením, tak čítaj až do konca!
Písal sa máj 2017 a vonku začínali prvé horúčavy. Ja spolu s mojou drahou polovičkou sme cítili (ona viac), že je správny čas zadovážiť si psíka. Mali sme na výber z dvoch možností vziať malé šteniatko maďarskej vyžly bez papierov od dobrého človeka alebo nejakého chlpáča z útulku. Spočiatku sme chceli psa z útulku ale po osobnej návšteve malinkej niekoľko týždňovej vyžly sme z toho šušňa „odpadli“.
Mysleli sme si, že máme vybraté ale dali sme šancu aj útulku, a tak sme sa po nespočetne dlhých hodinách prezerania psích útulkov konečne odhodlali jeden z nich navštíviť. Volala sa Sindy a bola to oriešková fenka – s nepeknou minulosťou z rómskej osady. Na fotke vyzerala milo, a tak sme sadli do auta a cestovali v horku 200km na návštevu do útulku v Žiari nad Hronom.
Bola tam, v skutočnosti o trochu menšia než sme si mysleli ale inak krásna fenka. Zvláštne bolo, že v klietke nebola sama ako ostatný psy. Spolu so Sindy bol v klietke väčší pes kríženec - mix viacerých plemien s črtami vlčiaka a labradora (a ako sa neskôr ukázalo aj ryby) celý čierny s obrovskými žiarivými tesákmi so širokým úsmevom a výrazom šťeňaťa.
Ak ste už niekedy boli v útulku potom viete, že ak sa tam objaví človek (potencionálny majiteľ alebo aspoň venčiteľ) začne sa celkom slušne hlučná psia debata, kedy si každý pes zbesilo pýta pozornosť. Popri tomto štekote sme pri Sindinej klietke dostali dobrovoľne nasilu návrh či nezoberieme aj toho čierneho spolubývajúceho. Volal sa Hektor. Stál tam vrtel chvostom a čo bolo opäť zaujímavé ako jediný z celého osadenstva neštekal.
Priznám sa, bolo to moje prvé venčenie a hneď som vyfasoval menší model naspídovaného čierneho koňa, ktorý ťahal tak silno, že som skôr behal než kráčal a na rukách mi vystúpili také žily, aké nemám vo fitku ani keď sa o to snažím s činkami.
Počas celej prechádzky ale nastal malý paradox. Sindy síce bola krásna no obidvoch nás zaujal „ten druhý“ ten náhodný čierny spolubývajúci, ktorý si slobodne pobehoval a masívne prekrvoval moje predlaktia. Pôsobil sebavedomo a samotársky neustále sa obzeral a kontroloval Sindy a aj nás, pohladkať sa nechal ale stále ho zaujímalo niečo iné. „Túliaci plyšák“ to asi nebude, mysleli sme si.
Po asi 30 minútach sme prišli psíkov odovzdať. Už keď sme boli pri bráne sa zas rozprúdila tá hlučná psia debata. Sindy už vedela, že sa blíži koniec prechádzky, a tak zostala pri nás, skákala nám na nohy a stavím sa, že v psom jazyku prosila nech ju zoberieme. Ten čierny podivín prekonal šľachy na mojich rukách, vytrhol sa z vodítka a rýchlym tempom utekal do svojej klietky.
„Tak čo?“ Pýta sa nás milá pani z útulku. „Čo je zač ten čierny pes? „ Znela jednohlasne naša protiotázka
- Myslíte Hektora? Je jeden z ôsmych šteniatok, ktoré sme pred rokom našli v krabici na námestí v Žiari nad Hronom. V útulku je v podstate od šťeňaťa aj so svojimi súrodencami ale všetci si už našli svoje rodiny. On zostal posledný. Bol vždy najdominantnejší, vzrastovo najväčší a typický vodca svorky...
Rozlúčili sme sa a p**ovali ďalších 200 km domov. Bol to pre nás silný moment – preskočila iskra
Nasledujúce dni sme len krútili hlavami a hovorili: Nijéééé, to čierne veľké chlpaté čudo nemôže byť s nami v malom panelákovom byte veď by ho zrúcal a navyše keď sa taký veľký pes poští vytopí aj susedov na prízemí...
Krásna mrňavá vyžla alebo čierny Peter (Hektor)? Naše srdcia si jednoznačne získal neznámy čierny pes, ktorého sme predtým nemali v našich zoznamoch (a absolútne nezodpovedal našim požiadavkám)
Prešiel už rok a bol to zatiaľ ten najlepší rok ever. Z čierneho podivína sa vykľul prvotriedny tulič a extrémny inteligent. Doteraz nechápeme ako je možné, že sa skoro všetko naučil sám – nikdy sme doma nenašli žltú mláku, rozkúsaný vankúš či hnedú kôpku naopak od začiatku nám pekne dáva najavo kedy potrebuje ísť von a v byte pokojne oddychuje. Nové povely, ktoré sme ho naučili pochopil za pár minút dokonca rozumie aj niektorým slovám.
Tento čierny zázrak s nami trávi každú chvíľku a neznáša keď musí zostať doma sám. Neskutočne miluje vodu a plávanie. Prednedávnom sme začali spolu aktívne behávať a takisto sme začali navštevovať psie cvičisko, kde dostal prezývku „koník“.
Hektor je plnohodnotný a právoplatný člen našej rodiny. Je to náš najlepší kamarát a spoločník a život bez neho si už nevieme predstaviť. Príchodom Hektora sa pre nás zmenilo veľa. Musíme rešpektovať nové povinnosti a obmedzenia, ktoré so psom súvisia a častokrát nemôžeme robiť veci tak ako kedysi. Je to ale iba o našom postoji, pre nás je Hektor člen rodiny – jeme spolu, spíme spolu, hráme sa spolu, beháme, plávame, kúšeme štekáme, cvičíme .... Má to ale aj výhodu ak už máte jedného psa nič nebráni tomu mať dvoch, troch, štyroch...
Ak ste to dočítali až sem tak klobúk dolu Buď sa extrémne nudíte alebo vás tento príbeh podľa skutočnej udalosti naozaj zaujal. Tí z vás ktorí, majú psa v rodine vedia o čom píšem Každopádne ďakujem za vašu pozornosť a ak náhodou váhate nad novým psíkom tak jednoznačne choďte do toho. Útulky sú plné krásnych chlpáčov, ktorí hľadajú svoju človečiu svorku, ktorej zasvätia celý život a ja vám z duše prajem aby ste našli aj vy svojho „Hektora“."
