Z pondelkových individuáliek vyberám túto milú dvojicu 🥰 trojmesačný Beily a jeho 10 ročný pániček.
Pri tréningu šteniatka nie až tak dôležité premýšľať nad tým, koľko a čo ideme psíka naučiť. Je dôležitejšie najprv prostredníctvom jednoduchých vecí šteniatku vysvetliť, že tréning s nami je zábava, netrvá dlho a cez ľahké povely vysvetľujeme, ako taký tréning prebieha : Niečo poviem - niečo spravíš - niečo dostaneš.
Vzťah k tréningu je v tomto veku dôležitejší, ako povely samotné 😊
Z dnešných tréningových skupín vyberám tento moment 🥰
Či už ide o psíka, ktorý reaguje na iné psíky alebo o psíka, ktorý by sa chcel s každým psíkom na prechádzke pozdraviť a ťahá nás za nimi - pri oboch prípadoch je dôležitá sebakontrola. Schopnosť psa regulovať sa a rozhodnúť sa inak, a nepodľahnúť svojim intenzívnym emóciám.
Aby sa pes túto schopnosť naučil, je dôležité nastaviť prostredie tak, aby sme si boli istí, že bude schopný túto samoreguláciu predviesť. V tomto bezpečnom prostredí sa pes naučí, že pri pohľade na psa existuje aj iná možnosť ako jeho automatická reakcia. Následne mu už len tieto rozhodnutia chválime, upevňujeme a podporujeme ho v nich.
Na videu Coni, ktorý sa sústredí na svoju majiteľku, ale stále má možnosť sledovať svoje okolie. Nedávame mu klapky na oči. Dávame mu možnosť pozrieť sa okolo seba, kde vidí iného psíka v pohybe. Coniho nedržíme na mieste na krátkom vodítku. Nedržíme mu pamlsky pred nosom. To, že zostáva s nami, aj napriek tomuto rušivému elementu, je jeho vlastné rozhodnutie, ktoré mu následne odmeníme. My sme jeho spätná väzba (a zároveň bezpečnostný pás). Týmto učíme psa premýšľať a robiť vlastné správne rozhodnutia.
Pri reaktívnych psíkoch nie je cieľom tréningu odnaučiť psa štekať. Cieľom je naučiť psa regulovať svoje emócie. Naučiť ho, že pohľad na psa nemusí hneď znamenať reakciu bez rozmyslu, že sú aj iné možnosti, ako sa v prítomnosti iného psa chovať a dokonca to môže byť príjemné.
Najťažšia vec, ktorú majiteľ problémového psa musí spraviť, je vzdať sa svojich utopických predstáv o živote so psom. Tieto predstavy nám často vznikajú už v momente, ako začneme premýšľať o kúpe / adopcii psa.
Moja predstava bola, že sa hocikedy hocikam vyberieme, psa naložíme do auta a on bude nadšený, že s nami niekam ide. Že si budem môcť obliecť šaty a ísť psa len tak niekam vyvenčiť. Že budem môcť ísť niekam k vode alebo na túru a môj pes bude na voľno chodiť pri nás alebo vždy keď na neho zavolám tak dobehne. Ak stretne nejakého psíka bude bud nadšený, že ho vidí, alebo si ho ani nevšimne a odíde. Že bude milovať ľudí a tak nikdy nebudem musieť mať oči na stopkách, kto sa k nej približuje alebo ku komu sa príliš na blízko približuje ona... A tak ďalej 😊
Zo začiatku sa snažíme psa do tých našich predstáv narvať. Tlačíme, tlačíme a ono to tam nejde. Ako tie detské hračky, kedy musí štvorček padnúť cez dieru štvorčeka aby sa dostal do domčeka. Lenže náš pes je kruh a naše predstavy majú tvar trojuholníka 🤷 čím viac tlačíme, tým viac sa ten pes odiera. A možno ak zatlačíme naozaj silno, tak ten pes do tej diery naozaj prepadne, ale značne poškodený.
Je ťažké vzdať sa všetkého vyššie spomenutého, ale čím skôr si uvedomíme, že náš pes má jednoducho iný tvar, tým rýchlejšie sa nám podarí nájsť tu správnu cestu ako "ho dostať do domčeka". Jedna časť cesty je snažiť sa pracovať na psovi, no druhá je zmeniť tvar našich predstáv, aby sme nášmu psovi cestu uľahčili.
Vzdať sa tých predstáv je veľmi oslobodzujúci pocit a kľúčový k tréningu a progresu psa. Je potrebné mať reálne očakávania, ale tie nedokážeme správne nastaviť ak nemám na svojho psa triezvy pohľad.
Sú to osobnosti, individuality. Veľmi sa nám snažia prispôsobiť, a hoci sa nám to niekedy nezdá, robia pre to svoje maximu
Ťahanie na vodítku vnímam ako problém, s ktorým sa potýka 90% ľudí, ktorí sa so mnou skontaktujú. Niekedy to nie je hlavný problém psíka alebo ide o menšieho psíka, pri ktorom nám ten ťah až tak neprekáža, ale ťah je tam prítomný.
Čo však vnímam ako ešte väčší problém ako samotné ťahanie je, že ľudia proste považujú chôdzu pri nohe a chôdzu na uvoľnenom vodítku za jedno a to isté. V takomto scenári by teda mal pes chodiť väčšinu prechádzky popri nás, čo z môjho pohľadu vie byť pre psa dokonca trestom. Pes potrebuje svoju dávku slobody, pes potrebuje skúmať nové miesta, pes potrebuje skúmať aj staré miesta obohatené o nové pachy.
Chôdza na uvoľnenej vodzke by mala pre psa znamenať : umožním ti naplniť si svoje potreby, za podmienky, že vodítko nebude napnuté.
Tento systém sa dá psovi krásne postupne vysvetliť a na tomto základe budovať ďalšími postupnými krokmi väčšie zapojenie na majiteľa.
Toto však nejde psovi vysvetliť na 150cm vodítku 😊 doprajte psovi "bezpečnú" slobodu, v podobe dlhšieho vodítka (moje odporúčanie je aspoň 3m). Pes bude oveľa ochotnejší s vami následne spolupracovať. Nie len pre psa, ale aj pre majiteľa to väčšinou znamená pokojnejšiu prechádzku, menej svalovice a odbremenenie od neustálych napomínaní. Nikto si totiž neužíva prechádzku, na ktorej sa musí so psom doslova preťahovať.
A ešte morálny booster : Nepoznám psa, ktorý by dokázal chodiť na uvoľnenom vodítku 100% času. To pnutie niekedy jednoducho nastane. Dôležitý je postupný progres, pri ktorom sa úseky na uvoľnenom vodítku začnú zväčšovať a tie ťahané zmenšovať. A hlavne neporovnávať sa s druhými. 👌
